Cestou domov som premýšľal o veľmi silnom zážitku s bezdomovcami. Každý nás varoval, že najnebezpečnejšie miesto na nocovanie v Prahe je práve hlavná stanica, no pre nás to bolo miesto, ktoré zanechalo hlboké emotívne stopy. Bez toho, že by sme sa chceli zaoberať analýzou myslenia, správania, či psychologického prežívania ľudí na okraji spoločnosti, sme boli na chvíľu pozvaní do ich sveta. Nepýtali sme sa, prečo sú na tom tak ako sú, ani sme sa nepýtali, čo s nimi bude ďalej. Iba sme sa na chvíľu stali jednými z nich, vďaka čomu sa zase oni na chvíľu cítili byť dôležití, v tom hlboko ľudskom zmysle. Na každom jednom z nich bolo vidieť, že na tých pár hodín si zase pripadal ako niekto, ako osobnosť vo svete, v ktorom musí žiť a prežívať. Boli pánmi stanice, ktorá pre nich už dávno bola celým svetom. Tolerantnosť okolo stojacich „normálnych“ ľudí, náhle prejavy sympatie a pomoci z ich strany, vyvolané spontánym výbuchom dobrej a srdečnej nálady a veselosti a miestami až bujarej radosti zo života, ktorý im inak mnoho dobrého nepriniesol, vyvolávali pocit, že sme všetci na jednej lodi. Okrádaní s kradnúcimi, čierni s bielimi, Slováci s Čechmi, outsideri s riadnymi občanmi. Ľuďom, ktorý nemajú nič netreba k šťastiu veľa. Niekedy len trocha pozornosti a dobrosrdečnosti. Stačí im dať pocítiť, že sú vnímaní ako rovnocenní partneri a oni potom vedia byť naozaj vďační. Nechcem sa nechať strhnúť k nekritickému zovšeobecňovaniu správania sa ľudí na okraji spoločnosti, no moja osobná skúsenosť je, že od onej noci vnímam týchto ľudí ináč.
Samozrejme, je potrebné znova povedať, že táto moja cesta sa odohrala pred viac ako piatimi rokmi a veľa sa od vtedy zmenilo v spoločnosti aj na jej okraji...
Cesta vlakom do Košíc trvala plných dvanásť hodín. Novým zážitkom pre mňa vtedy bolo, že keď sa vlak priblížil k niektorej zo staníc, ozval sa dobre ukrytý reproduktor a príjemný hlas oznámil:
„Nejbližší stanice XY, přejeme vám příjemnou cestu.“
Ďalej nám bolo oznámené, kde sa nachádza jedálenský vozeň, aká posádka tentokrát vlak vedie, aká bude najbližšia stanica a medzi tým asi päť krát pripomenuté, že sa vezieme vlakom českých dráh (a poľskej výroby). Keď sa vlak pohol z hraničnej stanice v Čadci, kde sa s nami rozlúčila česká posádka, ozvalo sa z reproduktora:
„Vážení cestujxxŕŕŕŕŕŕŕ´wwwwqíííííípssssss.......búúúúääääpípí...slovens...#$%%^*%$%^$&^*& vvvvŕŕŕŕŕŕ´... praje príjempííííííívŕŕŕŕ...po dráhach Slovenskej repuvŕvŕvŕvŕvŕvŕchššššššššš....“
Dodnes som neprišiel na to čo bolo príčinou toho, že sa rozhlas až do Košíc síce ozýval, no rozumieť mu nebolo. Ponúka sa viacero riešení, ktoré tu ponúkam aj s odbornou literatúrou, kde je možné hľadať podrobnejšie vysvetlenia:
Verzia 1.Ovládanie rozhlasu bolo pre slovenskú posádku technicky príliš náročnou záležitosťou, ktorú bez predbežného zaškolenia jednoducho nemohli zvládnuť.(porovnaj: Ing. Špilár a kol., Učebné texty pre SOU Železničné, II.časť-odborný výcvik obsluhy železničných zariadení)
Verzia 2.Česká posádka pri svojom odchode zámerne poškodila rozhlasové zariadenie, aby takto zťažila a sabotovala prácu slovenskej posádky.
(porovnaj: V.P.Borovička, Dejiny špionáže)
Verzia 3.Vlak sa dostal do pôsobenia elektromagnetického poľa vytvárajúceho časopriestorovú slučku beta typu, v ktorej sa nachádza styčný bod medziplanetárnej komunikácie mimozemských civilizácii. (porovnaj A.C.Clarke, Svet tajomných síl )
4.Technické zariadenie vlaku poľskej výroby sa dosralo
(porovnaj: vlaky slovenskej výroby, vlaky sovietskej výroby, vlaky českej výroby...)
Do Košíc sme dorazili podvečer. V meste bolo hrozne dusno a smog sa držal tesne nad hlavami unavene sa potácajúcich obyvateľov. Rovno zo stanice sme zašli do neďalekej reštaurácie k Turkovi na kebab a dohodli sme sa, že vždy, keď si budeme chcieť nostalgicky zaspomínať na našu cestu, zídeme sa na kebab v tomto podniku.
Asi o týžden niekto vyhodil Turka aj s reštikou do vzduchu, čím urobil definitívnu bodku za našou cestou.
Ján Werich kedysi napísal, že aj z Ríma všetky cesty vedú domov. Ja dodávam: chvála Bohu.
